Takže človek rovnako ako všetko živé v prvom rade telesne prežíva vďaka pudom. A práveže naopak Ja vstupuje do tejto pudovosti ako to čo tie pudy potláča. No predsa len sa nám zdá že naše Ja je týmito pudmi ktorým vďačíme za prežitie, pretože sa s nimi stotožňujejeme. Naše pravé Ja (duchovné Ja) stotožňujeme s pudmi a emóciami, prípadne aj s fyzickým mozgom ako ich triedičom a tento omyl o Ja, nazývame Egom.
Toto odhalil už dávno Budha že sa stotožňujeme s pominuteľnými vecami, ale on v tom videl pôvod utrpenia. Tvrdil že z lipnutia na veciach vzniká utrpenie. Naša civilizácia je asi optimistickejšia. Ako ten chlapík ktorý padá z mrakodrapu a na 21 poschodí si hovorí: "ešte je to fajn".:-) Na východe vlastne hovoria - ego je len ilúzia.
Ego teda súvisí s pudmi a rôznym chtíčom ktorý má pôvod v emóciách viac ako so slobodným Ja individuality. A nie je to tak že ogoista sa slobodne rozhodol niečo chcieť, ale skôr že egoistu ovládajú rôzne inštinkty ktoré skrz neho žiadajú svoje naplnenie. Podobne ako v Dawkinsovej Memetike. Slobodné rozhodnutie Ja nemôže vyvierať z inštinktu; ako by aj mohlo, keď inštinkt je ako mechanizmus a sloboda je tvorivá, tvorí akoby z ničoho niečo nové.
Pozrime sa na civilizácie ktoré vždy hovorili len o prežití a ako zdegenerovali a na tie, ktoré začali byť tvorivé a až nepraktické. Vlastne celej živočíšnej ríši "ide" len o holé prežitie a človek má kultúru, umenie, náboženstvo. Hoci dnes poniektorí po spôsobe života zvierat poškuľujú. Páči sa im ako je zviera dokonale ustrojené len na prežitie. Ale tomu zvieraťu je to jedno - lebo nemá ego, ani Ja ....
