Kto už videl cibuľovovité zlaté strechy východných chrámov, možno pochopí ten jav kedy si pohľadom na tvar srdca vyvoláme v srdci potešenie a naopak keď žltá farba spodničky masliačika vyvolá v nás ten pocit, keď sa bankár díva na zlaté tehly. Ale to je zlý príklad, lebo zlaté tehly nevoňajú.
Manželstvo Prísnej múdrosti s detskou Roztopašou si v hríbiku stavia svoj chrám. Putujeme za ním chrastiac vetvičkami a vysoká tráva nám občas hladí aj líca. Doškriabaní a unavení si kľakneme s údivom na perách a leskom v očiach, aby sme presným rezom ulúpili sen o našom živote, ktorého podstata je v hľadaní.
Ako moria sú lesy a ich jagavá pena manou ktorú obetujeme vzkrieseniu v Štedrovečernej kapustnici. No nejde len o penu z ktorej povstala Venuša, ide o penu ktorej pán Čas dal pevnosť a trvanie. No nie nadlho, o tom nestála Luna čosi už vie ...
