Keď som mal asi 12 rokov, stavali sme chatu. Bola to taká štvorchatka v záhradkárskej osade. Pršalo a tak sme sa skryli do stavebnej búdy. Z dlhej chvíle som si v jednej ruke prehadzoval nôž. Zdalo sa mi že som v tom prehadzovaní dosiahol virtuozitu zálesáka a tak som hrdo oslovil sestru - "pozri sa ..." - ! Ale skôr ako ona, môj žonglérsky kumšt ocenil svokor nášho záhradkárského suseda - "No, no ... a keď to spadne, tak sa porežeš!!!" Prestal som nahadzovať nožom s pocitom že tento dedo asi nevie čo je to mužná odvaha. "Ten sa teda do chlapských vecí nerozumie" - myslel som si.
Manželia Nurkovci chodievali na záhradku a chatu svojho zaťa, alebo vlastne dcéry Nataše často. Človek si pomyslí že kto dá také meno dcére, ten má niečo spoločné s krajinou na východ od Slovenska. A áno, je to pravda, Stanislav Nurko v ZSSR prežil 8 rokov v rôznych trestaneckých táboroch od Kazachstanu po Kolymu. On vedel že nie dobré narábanie s nožom robí z chlapca chlapa, ale niečo iné ...
Zajtra, 1. Apríla by sa dožil 86 rokov. Náhoda ... Aj na cestu utrpenia ho dostala možno náhoda. V Máji 1949 sa dostavil na ONV v Michalovciach len preto aby ako vojak na zdravotnej dovolenke oznámil úradom neprítomnosť svojho otca v Michalovciach. Áno, predvolaný bol jeho otec a on ako syn, následne vzatý do väzby. Je to záhada o čo presne išlo. No pravdepodobne vojnou zničené hospodárstvo ZSSR potrebovalo najmä mladých otrokov ....
ŠTB spolupracovala s NKVD. To nebol ten prípad po prechode frontu kde brali mladíkov z ulice. Tu v roku 1949 sa musela preukázať aj nejaká vina. A vinu, alebo priznanie vytĺkali zo Stanislava Nurka cez 10 mesiacov! Nepodarilo sa, hoci snaha bola veľká. Ten dedo, ktorý nemal rád hry s nožom sa do gulagov hneď nedostal. Najprv do Prahy, v Rakúskom Badene mu vyrazili nejaké zuby a mučenie vo väzení 1x1m v stoji. Nasledovala "ťurma" v Užhorode a zvlášť drsné to bolo v Kyjeve. Tam ho istý čas vypočúvali len v noci, pričom cez deň mali väzni zákázané čo i len ležať, nie to ešte spať. Takto bez spánku prežil asi 5 dní. Ale nebolo to celkom tak, spal asi 3 hodiny čo je zrátaný čas predčasného ukončenia vypočúvania, alebo keď si trocha pospal predtým ....
Stanislav Nurko nepodľahol mučeniu tak aby podpísal niečo čo neurobil. Napriek tomu sa do Gulagu dostal za toto - "Odsúdený na 10 rokov straty slobody v nápravných táboroch ZSSR, za pokus organizovaného vtrhnutia na územie ZSSR so zámerom odtrhnutia časti ZSSR ..." Dali mu to podpísať 31. marca 1950, ako "darček" k jeho zajtrajším narodeninám. Nepodpísal, ale nebolo to aj tak nič platné...
Však "Slávka" ako ho v lágroch volali bol v posledných dňoch u spoluväzňov aj na smiech: "No čo ty Slávka, ty si bol v ČSR minister ktorý sa pokúšal o prevrat, či čo? Ech, Slávka .... ten Slávka ktorý chcel prežiť a preto sa snažil organizovať život väzňov.
Noriľské povstanie malo svoj základ v tábore Kingir. (predchádzala mu Moskovská Butyrka a Kujbyšev) Už tam asi Nurko uvažoval o prežití a došiel k tomu že prežiť sa dá len v jednote. Tomu predchádzalo poznanie že väzni sú roztrieštení do mnohých skupín a to chcel zmeniť. Snažil sa o vytvorenie nadnárodného hnutia ktoré by spájalo väzňov aj bez ohľadu na náboženstvo či politické presvedčenie.
Čechoslovákov osobne veľa nestretol, ale spomína Mikuláša Gaceka v Spasskom tábore ( tlačový a kultúrny atašé v Moskve, 1941 – 45 pracovník tlačového a kultúrneho oddelenia Ministerstva zahraničných vecí v Bratislave), alebo lekára Borisa Jandu ktorý bol odvlečený hneď po fronte z Prahy. Zobrali ho z ulice ako išiel od pacienta. S Borisom Jandom boli dobrí priatelia a zdieľali spoločný osud až do Jandovho prepustenia z tábora na Kolyme. Slávku si ešte nejaký čas nechali, veď sa veľmi dobre u táborovej vrchnosti nezapísal. Všade kde ho odsunuli narúšal zaužívaný táborový režim a to pre záujmy komunistov týrať väzňov nebolo dobré.
Medzi politickými väzňami boli zločinci - galerka. Títo sa organizovali do rôznych skupín, klanov ako suka, vor, zakonnik a pod. Galerka strpčovala väzňom život a vedeniu táborov slúžila ako donášači a aj ako dozorcovia. Títo zločinci boli za svoje služby odmeňovaní lepšou stravou a rôznymi výhodami. Veľa väzňov skončilo s podrezaným hrdlom práve zásluhou galerky, alebo boli okradnutí, či ich vyjedali. A práve proti galerke a vôbec znesiteľnejšiemu źivotu v tábore Nurko začal organizovať hnutie zložené z informátorov a z úderky. Bolo to ale ťažké organizovať, lebo väzni boli roztrieštení na rôzne národnostné a politické skupiny. Bežne sa stávalo že povedzme "banderovci" sa pobili z Rusmi, alebo Ukrajinci s Poliakmi a pod. No darilo sa a najväčší rozkvet dosiahlo hnutie za polárnym kruhom v Noriľsku.
Dnes si Noriľskú vzburu privlastňujú Ukrajinci a nie je to ďaleko od pravdy, pretože Ukrajincov v gulagu bolo veľa, veď sa u Stalina svojím antikomunistickým postojom Ukrajinci zapísali už za občianskej vojny. S Ukrajincami bolo zaobchádzané osobitne surovo a Nurko sa priatelil práve so západnými Ukrajincami. Ruskí väzni boli trestaní len preto že sa priatelili s Ukrajincami. A práve aj týmto praktikám malo zabrániť hnutie ktoré organizoval Nurko.
Bývalý väzeň Semion Badaš spomína vo svojej knihe "Kolyma, ty moja Kolyma" - "Všetkých vodcov a iniciátorov povstania som poznal osobne .... V ich strede bol Max Minc, Josif Lerner, Stanislav Nurko, Boris Janda."
Noriľská vzbura mala nenásilný charakter, a to zámerne. Veď neskoršie povstanie v Kingire ktoré nebolo takto organizované a galerka sa dopustila násilnosti, bolo utopené v krvi. V Kingire postrieľali a tanky pomliaždili okolo tisícky trestancov. V Noriľských táboroch dosiahli vzbúrenci nejaké ústupky a dočkali sa komisie z Moskvy ktorá prišla preto aby posúdila tresty a niektorých, hlavne "inostrancov" aj prepustili. Nurka ako inciátora samozrejme nie ...
Udalosti ktoré podnietili vzburu sa začali 24. Mája 1953. Išlo o streľbu do väzňov bez adekvátnej príčiny s následkami - niekoľko ranených a dvaja mŕtvi. Telo mŕtveho Voloďu nechceli väzni do príchodu komisie ktorej sa dožadovali vydať, začali štrajk a neskôr aj hladovku. Spísali požiadavky ktoré mali uvoľniť prísnu disciplínu a medzi nimi bolo aj prepustenie cudzincov, matiek s nezaopatrenými deťmi a mladistvých.
Vedeniu táborov sa povstanie narušiť nedarilo. Skúšali s rozkladom morálky povstalcov cez galerku a donášačov, ale napodiv títo sa až na zopár jednotlivcov k povstalcom pridali. Takmer žiaden účinok nemalo ani prestrihnutie ostnatých drôtov a výzvy na opustenie tábora tým ktorí "sa pridali k zločinným buričom". Tábor opustilo len zopár jednotlivcov. Nurko si cenil ako galerka bola s nimi solidárna.
6. Júna dorazila komisia z Moskvy. Dosiahli u nej zrušenie zamykania barakov, zrušenie označovania odevu identifikačným číslom, cudzích štátnych príslušníkov odsunú do zberných táborov a po posúdení ich "zločinov" niektorých pošlú aj domov. Posledným bodom bolo konštatovanie že účasť na vzbure nie je trestný čin. Onedlho sa pri bráne už schádzali oslobodení cudzinci, ale Stanislav Nurko, ani Boris Janda bohužiaľ na zozname neboli ... Stisky rúk a pozdravujte Československo!
S výsledkom jednania ale neboli spokojní. 25. Júna sa po chvíli útlmu povstanie opäť rozhorieva. Povstalci vyviedli dozorcov a dôstojníkov von z tábora a signalizujú ostatným táborom aby urobili to isté. Odpovedali sirénami. Situáciu prichádza riešiť plukovník Kuznecov a tomu sa ľsťou povstanie v niektorých táboroch pacifikovať celkom darí. Ale v štvrtom tábore kde bol medzi organizátormi Nurko, sa odpor zlomiť nedarí a tak sa okolo plota zhromažďujú ozbrojené sily.
Väzňom neostáva nič iné, len sa pripravovať na obranu. Ale ako bez zbraní? Vytvorili skupiny na odchytávanie rukojemníkov, ktoré mali čakať na rozkaz. Ale na veľké zhrozenie organizátorov niektorí horlivci už 3. Júla chytili troch dôstojníkov a dvoch dozorcov. Nurko zúri. Onedlho pozorovatelia na to určení, hlásia že námorné sily sa stiahli. Zrejme odmietli poslušnosť. Vojak zo strážnej veže zahodil samopal a opustil ju! Nikto neveril vlastným očiam. Samozrejme veliteľ tábora mu už išiel so želiezkami oproti ...
6. Júla prípravy na útok vrcholia, no na druhý deň nastal zvrat - v Moskve zatkli Beriju a väzni svoj odpor radšej ukončili sami. Snáď očakávali od týchto udalostí uvoľnenie svojho postavenia, alebo dokonca oslobodenie. Ale nebolo tomu tak. Nastalo triedenie trestancov a odsun organizátorov, teda hlavne Ukrajincov a Nurka na Kolymu.
Cesta na Kolymu bohatú na nerasty bola dobrodružná, ale aj plná strachu a to hlavne v podpalubí lode na Ochotskom mori. Sprevádzala ich Japonská ponorka a palubný guľomet provokoval streľbou Japonské lietadlá. Kým sa dostali do Magadanu a do uhoľných baní, ešte si užili trocha "slobody" a nudy v tranzitných táboroch. Ako hovorí vo svojich pamätiach Nurko: "Žijeme si spokojne bez dozorcov a operatívcov, žiaden režim, slovom - robte si čo chcete, len neprovokujte strážnych a nepchajte sa do zakázanej zóny."
Klíma v Magadane je lepšia ako v Noriľsku. Tam po večeroch komunikovali s domorodým obyvateľstvom piesňami, večernými "koncertami". "Dáme im o sebe vedieť spôsobom prístupným každej duši s clivotou po domove. Piesne sú tým perom, ktorým sa môžme vpísať do povedomia vyhnancov a možno i tých sopliakov - guľometčíkov na strážnych vežiach." V Magadane utužovali kontakty s miestnymi a tí im nosili potraviny a všelijako im pomáhali. Kontakt prebiehal hlavne pri spoločných prácach. Ale po odsune do baní Kadakčanu, prišla zas tvrdá drina ... V tábore Kadakčan akoby zastal čas, akoby zmeny dosiahnuté v Noriľsku sa tohto "konca sveta" ani netýkali.
Stanislav Nurko náčelníkovi tábora: "Je Kolyma sovietske územie, alebo nie?" Náčelník na to: "samozrejme že je sovietske". Nurko pokračuje:"ak je to tak, potom aj tu musia platiť sovietske zákony a ich nedodržanie je trestné. Už deväť mesiacov sú zrušené Berijovské nariadenia o číslach a zamykaní barakov a iné .... Vy sabotujete rozhodnutie vlády!" Náčelník ostal šokovanný, ale k náprave došlo.
Aj tam v Magadane "Noriľčania" organizovali život v tábore po svojom. Galerku pacifikovali a dokonca zakázali kartárstvo ktoré bolo príčinou konfliktov a ožobračovania. Na nepoučiteľných použili aj donucujúce prostriedky, trocha nevyhnutného násilia ... Nurko týmto organizovaním táborového života vlastne všade trpel. Časté návštevy väzenia - bura a časté odsuny ho neminuli. Dokonca sa ho aj pokúšali usmrtiť a to evidentne na príkaz vedenia tábora. On sa o tom včas dozvedel a novučičká onuca vojakmi prezlečenými za trestancov použitá nakoniec nebola. Len vojaci dokopaní ...
Tam na Kolyme si vynútili Vianoce. Aj keď trestanci boli ľudia rôznych vierovyznaní, alebo aj ateisti, zorganizovali dva dni voľna s tým že výpadok v ťažbe uhlia do dvoch týždňov doženú. Mal to byť nadkonfesijný sviatok. Mali to byť sviatky mieru a hoci boli plánované na pravoslavné Vianoce 6. Januára, boli prezentované ako univerzálne aj pre inak veriacich väzňov. Vedenie tábora malo síce najprv podozrenie zo štrajku, ale keď náčelník navštívil oslavujúcich a dostal vysvetlenie, nebol problém. Jediný problém bol len z ožratými strážnymi, ktorí sa k väzňom pripojili. Dnes by niektorí liberáli sviatky najradšej zrušili, a tam u trestancov v gulagu boli možné!!!
V poslednom tábore s kamarátmi Ukrajincami založili knižnicu, krajčírsku dielňu a fotografický ateliér. Sympatický Rus, blonďavý kultúrny referent vychádzal väzňom maximálne v ústrety. Tento Rus poslal návrh na Nurkovo osobodenie, ale len si zavaril, lebo nevedel aké "zločiny" mal Nurko v spisoch zapísané. Pomohol mu až nejaký dôstojník ktorý ho navštívil v krajčírskej dielni. Presnejšie to bola žena, väznená študentka medicíny - Osetínka. Tejto sa raz zdôveril so dvojím osudom a ona mu chcela pomôcť cez svojho nápadníka dôstojníka, krajana.
Dôstojnk Osetínec ho poslal pred komisiu a dal mu radu ako prejsť. "Slavka, buď rozumný, dávaj si pozor na každé slovo". A Slavka rozumný bol, stručne informoval komisiu o tom ako sa dostal do ZSSR a oni na to: "Je to možné? Zaujímavý prípad." Bol oslobodený. Ale ...
Stanislav Nurko bol oslobodený spod stráže 26. augusta v roku1956, ale v nových papieroch stálo že je občanom ZSSR a musí sa pravidelne hlásiť na úradoch! Čo teraz robiť? Jednoducho ušiel na Československé veľvyslanectvo do Moskvy kde mu pani Rosslerová tvrdila že je vraj po ňom vyhlásené pátranie, že ho chceli pohodlne previezť domov a pod. Rusi ho tam presviedčali aby len v Moskve zostal, oženil sa tu, našiel si prácu ... Akýsi bol zrazu pre nich cenný. Alebo ho nechceli v ČSR? Nakoniec po krátkom pobyte u bývalého spoluväzňa odcestoval bližšie k domovu do Ľvova, kde ho pozval takisto bývalý trestanec a kde mal čakať na papiere ktoré mu umožnia vycestovať domov na Slovensko.
"Ráno 7.3. 1957 som v Čope, konečná na území ZSSR ... a potom pred druhou hodinou sú tu už rodné Michalovce"
Ja som poznal Stanislava Nurka ako už staršieho pána oddychujúceho na chate svojej dcéry. Pofajčieval a díval sa ako im to tam všetko pekne rastie. Keď sme stavali chatu, oduševnene pomáhal, ale ako roky išli, mohli ste ho vidieť ako sediac popíja pivko, zrak ma upretý do diaľav a myslí na druhov z gulagu, na pokrikovanie dozorcov, na zlé aj dobré čo prežil. No kto by to o tom dedkovi skôr útlej postavy povedal? Chudá podlhovastá tvár, dohora vyčesané už poriedšie a prešedivelé svetlé vlasy. Chudé šľachovité a žilnaté ruky ako aj celá chudá postava o veľkej sile veru nenapovedali. A predsa bol tento človek silný a to zvlášť duchom. Jeho ostré napomenutie ako som sa hral s nožom mi utkvelo v pamäti a teraz už viem, prečo bolo tak ostré ...
Stanislav Nurko zomrel 18. 12. 1996. Prežil krivdu a utrpenie. Ale každé utrpenie má svoj zmysel ak sa dá z neho niečo pozitívne vyťažiť. A Nurkovi sa podarilo svojím pôsobením v utrpení meniť zlé na dobré. Určite mnohým uľahčil život v koncentráku zvanom Gulag. Kiež by sme takými to hviezdami v temnotách boli všetci ... Zamyslime sa nad posolstvom jeho života práve pred dňom jeho nedožitých 86 rokov.
zdroje: Stanislav Nurko: Osem rokov v gulagoch
http://fb2.booksgid.com/content/D8/semen-badash-kolyma-ty-moya-kolyma/1.html
