Hviezdy ako ich poznáme spojené vo zvieratník sú známe od obdobia niečo pred začiatkom nášho letopočtu. Prečo vtedy „znalci hviezd“ sa snažili určité znamenie, zviera, akoby nasilu vidieť vo hviezdach? Lebo naozaj, ani pri dobrej vôli to nie je jasné. Jedine, ak by sme počítali s tým, že videnie znamení predchádzalo súhvezdiam. Ako?
Na ilustráciu uvediem staroindické védy:
“Čoskoro začali prírodné sily vyvíjať na Krišnu mocnejší vplyv, obzvlášť slnko, ktoré ho zrána budilo svojimi prvými lúčmi. Počúval jeho spievajúce šumivé svetlo, len čo sa na nočnej oblohe zamihotali prvé zore, ešte skôr, ako sa slnečný kotúč vynoril na horizonte. Tak ako spev týchto lúčov ticho prebúdzal štebot vtáctva, tak zatriasol tento zvuk vždy Krišnovým spiacim telom.
S týmto zvukom sa mu zjavila bytosť, ktorej pohľad nikdy nechcel zameškať. .. Bola to ženská postava ...
Celý rad dní sa objavovala vždy na tom istom zvierati ...
Dlho si nevedel Krišna vysvetliť tento zjav...
Vždy, keď sa ružová postava objavila, sotva sa rozozvučali prvé svetelné vlny, vystúpil Krišna na vežu nad chrámom, ktorú lúče slnka zasahovali ako prvú.
Raz sa zjavil na východnej oblohe obraz mocného býka, potom raka a potom zase barana. Krišna si začal pamätať dni, kedy tieto obrazy videl a potom prišiel na myšlienku vyryť do kameňa dni, počas ktorých sa obrazy nemenili. S radosťou spozoroval, že sa vždy opakoval určitý počet dní, zatiaľčo mesiac štyrikrát zmenil svoju podobu.
Začínal tušiť rytmus stvorenia. S posvätným úžasom pozdvihol svoj zrak k oblohe, ktorá mu odhaľovala veľkosť a moc jeho Stvoriteľa.
Všetko dianie na nebeskej klenbe sa podobalo kolobehu, v ktorom začiatok a koniec splývali. Miesto, z ktorého robil svoje pozorovania, pociťoval vždy ako stredobod.
Duch ho viedol, aby na svojich bielych kamenných doskách pridával čiarku za čiarkou, znak za znakom a nachádzal trvalé pojmy jednoty a mnohosti, ktoré potom mohol ďalej skúmať. Nebolo to skúmanie zarytej, jednostrannej chtivosti po vedení, ktorá je činná iba jedným smerom a stáva sa neživou a strnulou; bolo to úctyplné poznávanie milosti, moci a dobroty Najvyššieho, ktorého si zatiaľ predstavoval vo svetle slnka ...
....Slnko, mesiac a tvary celých súhvezdí sa mu javili ako sformované, pôsobiace a formujúce sily najvybranejšej krásy. Čísla, ktoré odvodil z pojmov, hlásky, ktoré sa pokúšal vyjadriť pevnými písanými značkami, to všetko sa opäť spájalo nesmierne podivuhodným spôsobom s lúčmi a záchvevmi, ktoré začínal prijímať od nebeských svetiel.”
Zvieratník nebol starými kultúrami vymyslený ale videný!
Takže najprv a predovšetkým tu boli zvieratá - a až potom súhvezdia; nie naopak. Spomeňmi si, ako ľudia pôvodne kreslili oblohu: nekreslili hrubohmotnú, ale astrálnu oblohu. Kreslili obrazy zvierat bez hviezd. A až tie hviezdy, ktoré stáli v pozadí zvieraťa, sa schematicky pospájali akoby patrili k sebe. Keď sa potom stratilo astrálne videnie, zostali už len tieto hviezdy pospájané čiarami a pomenované podľa zvierat.
Odkiaľ potom na nás ten zverokruh pôsobí, keď to nie je ani z výšin neba, ani z hlbín zeme? Zo súhvezdí to nie je - a to sme mohli vedieť hneď na začiatku - veď súhvezdia neexistujú! Nielen preto, že sa dajú na oblohe pospájať ľubovoľne. Neexistuje totiž žiaden fyzický obejkt, ktorý by zodpovedal pojmu súhvezdie. Súhvezdie je len kónický výsek oblohy do ktorého sa - pri pohľade zo zeme - premietajú objekty, ktoré sú v tom smere práve vo výhľade.
Dvanásťprstenec zodiakálnych síl vyžaruje z každého jedného bodu priestoru vo vesmíre!
Týchto dvanásť síl sa rytmicky strieda v pôsobení . Tento rytmus v sebe obsahuje niekoľkokrát seba samého v malom a zároveň je obsiahnutý vo väčších a väčších rytmoch. Jednotlivé tieto rytmy, ktoré sú rytmami striedania duševných a duchovných síl - korelujú aj s rytmami obehov hrubohmotných nebeských telies ako sú zemská rotácia, obeh okolo slnka, platónsky rok alebo galaktický rok alebo aj rytmus maxima činnosti orgánov v ľudskom tele - pretože tieto vznikli ako výslednica zhustenia, zhutnenia jemného rytmického tkania týchto silových polí.
Názvy anjelských hierarchií nám pripomínajú, že čas vzniká až pôsobním tzv. prapočiatkov (archai) a priestor archanjelov (archangeloi). Od nich vyššie duchovné hierarchie, z rúk ktorých sa rinú zodiakálne sily, na nás pôsobia spoza prahu hrubohmotného času a priestoru. Priestorovú lokalizáciu nadobúdzajú až tým, že jednotlivé nebeské telesá (planéty) tieto sily prijímajú, rafinujú a presmerovávajú ako čočky na iné telesá vrátane Zeme.
. Zverokruh je univerzálnou matricou postupnosti pôsobenia síl v kozme, platný rovnako pre kolobeh celej planéty aj najmenšej poľnej kvetinky. Jarný bod astrológie je absolútny. Počiatok všetkých cyklov, veľkých aj malých, je jarným bodom. V jarnom bode vždy začínajú pôsobiť sily barana, impulz rozvoja k životu, či už je to na jar alebo inokedy. Sily barana začínajú pôsobiť na jar, keď sa príroda prebúdza zo zimného spánku, aj ráno, keď sa deň prebúdza po noci. Baran pôsobí na začiatku životného cyklu (v detstve), bez ohľadu na to, či sa človek narodí na jar alebo na jeseň. Aj pri morfogenéze ľudského plodu prevláda na začiatku činnosť barana a ryby až na koniec. Preto dieťa má spočiatku takú veľkú hlavu a malé nohy.
Súhvezdia sa po čase rozídu, každá hviezda svojím smerom. A až Stvoriteľ vdýchne hmotný vesmír späť do ducha, rozpadnú sa na prach. Ale pevný kríž zodiaku - býk, lev, orol, vodnár - tu zostane nepohnutý od večnosti do večnosti - lebo sú to štyri vznešené duchovné bytosti, ktoré tvoria rohy Božieho trónu.
