Vždy keď sa Ja zacyklí v postmoderný odpad
často núdza ho nakopne k záchrane
A potom volanie riek ktoré musíme prekročiť
Volanie zrazu prebudených spomienok
Citov zo záhrobia.
Neuchopiteľných mysľou a peňaženkami
Na nich odpočívame ako v duchu spomienkového stretka
Na nich sa spoliehame
ak došla miazga života všetka ...
Raz neprekročíš svoj tieň
Raz sa nepohneš z miesta
Raz ti nepôžu ani knihy o pozitívnom zmýšľani
Ani tantra, mantra,
Ani Bohovia
A ani ten jeden.
Raz prestaneš myslieť na seba
a sebarealizáciu
Raz prestaneš slintať po svojom egu
Lebo raz zistíš, že tam nič nie je ...
Si prázdny .....
Si prázdny, ale nepokoj zostáva
Budha sa nekoná
Nevieš ako ďalej
Nevieš a to je to čo vieš ...
Nevieš a netušíš
Rozum sa rozsypal v črepy
Hocičím sa rozrušíš
Nie si to ty, kto teraz velí ....
Nie, Ja nie je uzavreté v hraniciach kože
Choď do prírody, tam si ty!
To všade si ty a rozum ti to vziať nemôže.
Tat twam asi - to si ty
A tak fotím seba vôkol, všade ...
No bôľno mi aj je
že tá fotka
sa so mnou cez hrob nedostane ....
Zato duša fotí po špirále
do seba zavretej
Kde aj v minulom je budúce
a v budúcom, kvetu peľ.
Tak takto sa ponárom do úvah
takto si kráčam tôňami aj slnkom
No nie je to ale prírody úklad?
Netopí ma svojou žízni vlnkou?
Svojím morom pravdy
že len ona je tu navždy
a ja len rybka v jej živosmrtných vodách?
To som ja ...
Horúčosť čo sa odráža z tráv
A ja som aj tá modrá obloha
Som pokojná rieka
Aj cigánčátkami, ktoré zdravia: " Dobrý deň"
Som aj strach že "čo bude ďalej" .....
Podlhovasté rúry Freud už vysvetlil
Že sexuálny motív?
Ledaže znásilňujú Prírodu matku
To len tie stavby pri vodnej nádrži
som trocha prisvetlil ...
A tam hore na komunistickej hrádzi
som hľadal dych Matky
Postavím sa a vidím vodu, slnko a v diaľke domy
Som v duši niekoho kto nechce aby ste strádali znovu
Som ako pevne ukotvená zástava kde žrď je telo a prápor myseľ
a tento prápor
akoby v niečom známom visel ...
Materina dúška rastie hneď pri ceste.
Voňala tak duši,
jak ženích neveste ...
