Kresťania dodržiavajú rôzne prikázania, zvyky, ale pýtajú sa že prečo? Pýtajú sa aký má zmysel dodržiavať to-ktoré prikázanie? Iste, - "Boh povedal." No myslím že to nestačí, lebo človek dostal rozum od Boha aby mohol sám posudzovať čo je dobré a čo zlé a to preto aby Boha nasledoval slobodne, nie nanúteným príkazom. Preto som si aj ja dovolil rozmýšľať nad zmyslom monogamného manželstva, lebo vlastne lepšie sa nám žije s tým čoho zmysel sme dobre pochopili ako s tým čo je nám jednoducho vnútené a podstata zahalená tajomstvom.
Keby bolo manželstvo len o plodení detí, viem si predstaviť lepšie organizovanie plodenia. Skôr by som povedal že manželstvo je vzťah dvoch rozdielnych duší ktorých antagonizmus vystupuje aj navonok v podobe dvoch pohlaví a tento vzťah slúži k vývoju, k zdokonaľovaniu sa týchto duší.
Keby nebolo pohlavnej príťažlivosti, keby nebolo zaľúbenia, lásky, neviem, neviem, či by si oba phlavia našli k sebe vôbec cestu ... Veď to každý pozná, alebo to videl či počul o tom čo sa stane ak láska opadne a sexuálna príťažlivosť sa vytratí ...
Ľudia sa snažia vypátrať aký partner sa k nim hodí. Skúmajú horoskopy, radia sa s psychológmi a dokonca chodia za vešticami, lebo chcú pre seba len to najlepšie a tak si myslia že na svete žije ich doplnok s ktorým budú žiť ideálne až do smrti. Ale aj keď každý skúma kto sa k nemu najlepšie hodí, ak aj rodina pomáha v hľadaní a matka predstavuje už tretieho ideálneho muža v poradí pre svoju dcéru, zvyčajne sa v našej kultúre manželstvo začína zaľúbením sa. Zaľúbime sa do niekoho, kto je nám súdený aby sme sa prostredníctvom neho pozdvihli vyššie, aby sme sa na vzťahu s ním učili byť lepšími. A tak vôbec nemusí byť taký aby sa k nám hodil, teda povedzme tichý ako sme si predstavovali či poriadkumilovný ako sme chceli. Nie, on bude hlučný, aby sme sa učili vnútornej rovnováhe a bude neporiadny, aby sme sa učili sebaovládaniu. Zas môže byt romantik aby nakazil naše chladné duše radosťou zo života a šetrný aby nás brzdil v utrácaní ... Teda manželstvu je súdené skôr súžitie dvoch protikladov ktoré sa dopĺňajú a učia sa od seba navzájom ako keby tu malo ísť o rovnaké povahy, o rovnaké duše.
Láska spája a to aj to o čom by nikto nepovedal že sa spojiť vôbec dá. Prejde nejaký čas a prídu hádky, neskôr rozvod. Je veľa dôvodov prečo už manželia nechcú spolu žiť. No väčšinou láska vyprchá, snaha o jej obnovu nie je, muž si nájde krajšiu, lebo krása jeho ženy už povädla a pod.
Zaľúbili sa do seba mladí krásni ľudia a chcú spolu žiť. No nepočítali s tým, že nebudú navždy mladí a navždy krásni. Sú také typy ľudí ktorých zaujme len povrch, nejdú hlbšie a pri najmenšom konflikte sú zbalení a idú hľadať ďalej toho "pravého/pravú". Potom zas a zas, kým nie sú vo veku kedy už nehľadajú z "technických príčin" a povedia si - "áno, teraz je to ono". Klamú sa, celý život sa klamali a do smrti nenašli nič a žiadne partnerstvo či manželstvo ich ďalej neposunulo.
Toto je fenomén doby, že máš slobodu a keď sa ti znepáči tvoj partner, môžeš si nájsť iného. Ale tí ľudia ktorí tak zmýšľajú premárnia svoj život. Navonok to vyzerá ako pestrý život ak má niekto viac partnerov, po sebe či paralelne, ale ten človek v skutočnosti zamrzol v puberte, nevyvinul sa v bytosť ktorá v životnom parnerovi vidí ľudskú bytosť, dušu ktorú miluje, ale zostal len na povrchu tela, len na tom čím sa odlišujeme ako pohlavia v sexuálnom zmysle.
Byť vnútorne pripravený na manželstvo v zmysle ako to chcel Ježiš chce veľa odvahy, pripravenosti a predovšetkým veľa dôvery v lásku ako v niečo čo má objektívnu existenciu. Samozrejme nikto tak nerozmýšľa ak do manželstva ide, ale v ňom si veľa veci treba zvážiť ...
Vyzerá to tak že Ježiš v monogamnom manželstve vymyslel pre nás spôsob, ako sa učiť žiť s niekým tak odlišným a dokonca ho milovať, splynúť s ním v láske a to aj ďaleko po svadbe, keď krása a mladosť pominuli, keď vyplávajú na povrch často aj škaredé vlastnosti a my s nimi bojujeme, navzájom sa učíme tolerovať, pomáhame si navzájom.
V monogamnom manželstve a vo vernosti raz dospejeme k bodu, kedy láska už nebude závisieť od krásy partnera, lebo tu už ona nebude, ale láska bude plynúť len z našich duší a to je cieľom takéhoto spolužitia - povzniesť sa nad rozpory, a nájsť Ducha ktorý spája. V polygamii a vo všelijakých iných vzťahoch by to nebolo možné.
Je teda rozdiel medzi tým, ak sa človek pasívne nechá viesť svojím chtíčom tak, že raz so zaľúbením prijíma a inokedy s odporom zavrhuje a medzi človekom ktorý vynakladá úsilie na udržanie si jedného vzťahu ktorý ho mravne napĺňa a ako duchovnú bytosť ho stavia vyššie.
