Nie náhodou je patrónkou Slovenska Sedembolestná Panna Mária. Je to ako dotknutie sa starého obrazu gnostikov o tom že Sofia - božia Múdrosť je matkou Božieho syna. Skrz Múdrosť Boh všetko stvoril, ako to podáva Kniha prísloví. Zmysluplne prežitá bolesť sa totiž mení na Múdrosť.
K utrpeniu majú rôzne národy rôzne vnútorné a aj prejavené postoje. Ja by som sa chcel pozrieť na Slovanský (vyhranený v Rusku) a Americký (vyhranený západný) postoj k utrpeniu.
Vzťah Američana k utrpeniu je taký že oni utrpenie ignorujú, negujú ho. Utrpenie je tam niečo za čo sa treba hanbiť a skrývať to. Myslia si že utrpenie je tu preto lebo civilizácia nie je ešte rozvinutá. Tam človek musí vyzerať perfektne a vždy sa musí tváriť šťastne s úsmevom na tvári. Bolesť sa potláča anestetikmi, dobrá nálada vyvoláva tabletkami, drogami a falošnými myšlienkovými postojmi.
Z Ameriky sa dozvedáme o smeroch ktoré nám dávajú návody na to ako rýchlo zbohatnúť, byť úspešný, mladí, krásni a pod. Napríklad už Prentice Mulford píše knihy ako "Škandál zomierania". Dnes sa určite každý stretol s knihou od Amerického autora s podobným námetom. Všetci títo autori radia koncentrovať sa na pozitívne a niektoré rady hraničia až s mágiou. No čo je pozitívne? To čo ja vnímam ako pozitívne ešte nemusí byť možné z hľadiska Pravdy.
Amerikanizmus má svoj protipól vo východnej Európe, v Rusku. Tak ako je utrpenie v Amerike popierané, tak je v Rusku potvrdzované. Vyraz "múdrosť utrpenia" je v diele Dostojevského. Všetky Dostojevského diela sú prostriedkom ako predstaviť ľudstvu pravdy zakorenené hlboko v duši. On dal do slov múdrosť ukrytú v hlbinách Ruskej duše a tým vyzdvihol tieto pravdy do jasného vedomia. A ony obsahujú osobité poňatie urpenia a viny.
Pre Dostojevského každý zo svojho utrpenia niečo získa, čo pridá človeku na hodnote. V "Bratoch Karamazových" kľačí starec Zosima pred Dimitrijom Karamazovom vo chvíli, keď si uvedomil aké utrpenie Dmitrija čaká. Svätý muž kľačí pred darebákom, lebo má hlbokú úctu pred jeho budúcim utrpením.
V tomto Zosimovom čine je vyjadrenie ľudstva za všetko Dmitrijovo utrpenie. Celé ľudstvo je totiž choré a táto spoločná choroba vyúsťuje do krízi u niektorých jedincov, prostredníctvom ktorých je bremeno odňaté ostatným. Práve tak ako sa v nádore sústreďuje jed celého organizmu na jednom mieste, aby uľačil organizmu ako celku, tak každý trpiaci predstavuje miesto v ľudstve, kde sa jed koncentuje pre dobre všetkých. Dmitrij vynáša na povrch "jedovatú" záležitosť Karamazových.
Každý trpiaci trpí za všetkých. nie to len osobný problém indivídua. No je aj zaslúžený druh utrpenia, ktoré je uložené ako trest. Toto utrpenie ohlasuje počiatok niečoho nového, sú to akoby pôrodné bolesti. Osoba trpí kvôli zločinu alebo pre veľkosť toho čo prechádza jej dušou.
Dostojevskij ukazuje ako dve typy utrpenia, jedno z hriechu a druhé z obeti sa môžu stať jedným. Ukazuje ako môže byť trest transformovaný do pôrodných bolestí vyššieho života. Každý trest je nespravodlivý, je mučeníctvom, a to až do tej doby kým človek spozná svoju vinu. Ak ju spozná, prebudí sa vyššiemu životu a potom trest nie je trestom, ale procesom bolestivého rodenia sa vyššieho človeka.
Spravodlivosť môže existovať len vtedy ak je vina známa a trest slobodne prijatý. Teda každý trest môže byť premenený na obeť, v bolesť zrodenia sa vyššieho človeka. No toto poznanie môžme nadobudnúť až keď máme hlboký pocit spolupatričnosti so všetkými ľuďmi.
Každý zločin má viac vinníkov. Celok je zodpovedný za každú jeho časť. Napríklad Karamazovci boli vinní za otcovraždu. Dmitrij to chcel urobiť, Ivan o pláne vedel ale nezábranil tomu, Aljoša nebol schopný tomu zabrániť. Vražda bola vykonána rukou lokaja Smerdjakova, ale sily ktoré ňou hýbali, patrili aj ostatným. A takto je to všade v spoločnosti. Je mnoho vinných tam, kde jeden hreší.
Za zločin jedného nesú vinu mnohí. Aká je ale tá sila, ktorá dokáže transformovať trest v obeť ktorá tvorí hodnotu utrpenia a umožňuje všetkým niesť vinu všetkých? Táto sila ktorá robí každé utrpenie svätým, ktorá môže každý trest premeniť v obeť, ktorá je slnkom svedomia, tá sila je Kristus.
Kristus nie je pre Dostojevského dogmou ale ani dokonca ideálom. On je naozaj prítomný tam kde je utrpenie pociťované tak že si prajeme pred ním pokľaknúť, kdekoľvek trest vďaka zázraku vnútornej premeny začne žiariť ako obeť za všetkých. Ak padne svetlo na ukryté sklony duše, ktoré ťa robia spoluzodpovedným za veci a činy od ktorých by si sa okamžite odvrátil, Kristus je prítomný.
Všetko utrpenie môže byť prežívané ako dych Kristovho Ducha do ľudskej duše.
Voľne spracované z článku od Valentína Tomberga "Východoeurópske poňatie utrpenia".
