Ešte vtedy keď Synka Slnka nebolo, bol žiarivý Ra. Jeho lúče v ňom žili a z neho pRAžili. A tam kde Svietili, tam boli Svety. Robil to tak, že zvolával zvuk MIEAOU, alebo MÓ. A keď chcel niektoré svetlo pritiahnuť späť k sebe, zvolal naopak - UOAEIM, čo znelo aj ako ÓM. Takto zvukom stvoril i ľudí. Toto Zvolávanie nazvali Slovom a ním tvorili čo chceli. Robili to tak dovtedy, kým Zvolávacie Slová prestali vyjadrovať činy ktoré stvárňovali. Začali klamať. Vtedy sa stalo Slovo Zlovom. Zabúdali sa pekné Slová Zvolávania a tvorili sa nové, falošné. A aby sa však všetky čisté slová nezabudli na veky, začali ich na kameň Čiarovať a takto i Čarovať. Ale i Čiarované Slovo sa stalo Zlovom. Preto použijem Rieku očisty, Riekanku čistú. Aby Zlovo opäť Slovom stalo sa .

MIEAOU! MIER!

MIEAOU

Mier Mne

i hViezde

čo rozum sa mi

s ňou Vezie

Ich vIdím všetky

Ja, I tY, i tÍ

Mnou prejde vtedy

riEky prúd

riEknem rEčou

ho z jAmy hrude

kde je srd i moje srdce

bruchO, ruch života

volá Ó

srdce pridá Á

a zdola sa vzýva

hlasné juchUjá!

(Z)VIERA

nevidí prameň čo vyViera

čo prv poVieva

a potom sa mení v živú vodu

nevidí to, čo vyViera

chýba mu Viera

odíde od neho

a je to to zViera

čo moje hrdlo zViera

by prameň nevyVieral

a stratila sa Viera

M A C

(zemplínska)

chceš von

tak spievaš ÓM

tak ako ON

ale skús stáť dnu

na dne spievať MÓ

a VIAC

je to Moc

a duša tvoja Mac

chci mac Moc mac Mac

nie auM

ale Miau!

Môj dom

Mama

má ma!

v nej dumám

v nej Dom mám

bola som malá

tak ma mala

a teraz vravím

z mojej Mati paMäti:

pa! Mať!

ty moja paMäť

teraz mám už

své Domovie

své sveDomie!

KRÁSA

boh Ra

Synka svojho poslal

Slnka v kRuhu žltom

aby bolo Ra veľa

aby bolo Ra dosť

aby bola Radosť

ten žltý kRuh

sa ako pokoj

do dňa vkRáda:

Ra mám!

Ram Ram Ram Ram

k Ra pozdvihnem sa ja

kRasa ja ...

LEBEN A ĽÚBOSŤ

brali mu Sily

povrazom na Šiji

až navreli mu Žili

kým Šijúc sebou ešte Žil,

Žijúc ešte sebou Šil

kým nevzali mu Sily

lebo Žitie Ľudu nieje Ľúbosť

je to iba Vzrastenie

teda ani Šitie jeho Ľúbenie

ale Žitia Vraždenie

LÁSKA

prídi v Lesku

svojich vLáskov

štíhla Lieska

chcem byť v Lese tvojom

bohyňa

bezpočetných vLáskov

ty vLasov Lesklá Lesana

Láskou volaná

ZLO

zoväl Slovo

pustil Zlovosť

na love

už lieZlo Zlo

malo Zlo vo zvaní

a to Slovo zvalo Slnko

aby Zla tu dalo

aby Zlatu požehnalo

Zlá tá Sláva

zuní prázdnom

ako Zlata sláva

mal Zlo to

v ústach nechať

a Zlatom Zvučať Slovo

SVETY

Svetlo Zlietlo

do Sveta

bol som doMa

osvetlilo to Ma

stratila sa tMa

už svietia Svety!

z tMy

vyjdú Svätí

to My

z tMy

Č E S Ť

čaká

na svoj Čas

ako ten

čo seje

ako ten čo stratil

a bude hľadať zas

svoju Časť

v symfónií Pravdy

svoju Čašu Času

svoj rytmus srdca

svojej duše hlasu

ĽUBOV

Lúpal som sa z nenávisti

keď Lúpiť Ľúbosť

sa mi zachcelo

hádzala si po mne Lupy

a ja som ťa Ľúbil

uLúpený o nenávisť

Lepíš  po mne Lupu

Lupe sa to neĽúbi ...

Ľúbim ťa a hoc nechcem ťa

ja nemôžem inak

to vinná je bezbrehá Ľubov

čo drzo ma Ľúbi

Láska hrá vo mne hru

a nie je to golf

kde treba trafiť dieru.

STRACH

stRach stRiasa pRach

čo v mojich Dumách

nechá starnúť svet

a je snáď

i jeho vRah

ten Prach

nech teda tRasie

stRašidlo tRiašky mňa

od dola až po Dom

a poTom

nastane snáď poKoj

SLOVAN ČI SLAVE ?

nie si už oTrok

už to nie je o Trud

čo oTrocky si Trúdil

si už veľký Ráb

a máš vlastný  baR

???

čítať vieš len jedným smerom

písať vždy

tým istým perom

ktoré nikdy

nieje tvoje

HURÁ

HoRe sa

HuRRá!

rik HoRí z úst

boj sa boj!

moHutnie Hú

kRásneje Rá

Hu Rá!

nie slnko vychádza

to žiar boja moHutnie

domáHa sa Hú

svojho Rá

a až Rá je dosť

tu vojaka zachváti

kRvavá Radosť!

K ô ň

nechcem sa už ďalej Hnať

ja chcem doKonalosť doKonať

tak vzala som si Koňa

teraz je už doKonané

keď bez Hnutia sa doKonale

svetom nízkym Honím

až raz som doHonila čas

keď kôň už Konal podo mnou

a ja som padla s ním

spolu s ním som doKonala

konečne som doKonalá!

JAHODA

Jama hrude pojme ma

a hrob lonom stane sa

vyrástla som

a teraz som to Ja

voňavá, chutná  Jahoda

čo Srdcom zovú ma

HEREC

môj Sluch

poSlušne poSlúcha

môj Sluch ti priSlúcha

Čuje vôňu

tvojho srdca

po ňom Pátram

jemu Patrím

ale neKáž mi to

prosím, neKaz

zvonkoHru Herza

tvojho Srdca

SKALASKALA

k sLobode  sa menia

kaMenné Mená chRámov

obrazy sKalné sa prostia

zo zovretí neMenných Rámov

to sKala si všimla druhú

z Ľúbosti, sLobodne

padla neMenná kaMenná maska

dve sKaly sa spojili v skaLASKAly

a zrodila sa LÁSKA

ZÁMKA

nezaVesím svoju záVisť

do Visiacej zámky

čo Visiac striehne dychtivo

kým niekto začne  záVistlivo

strkať do nej nenáVisť

ja nemám taký kľúč

tak nech si Visí úbohá

uzamknutá potvora

MRAK

zoMrel Mrak

a zmizol

v Mori neba

jeho biely lesk

však pretrval

a je to už blesk

čo stvoril sám seba

Márni temnotu v žiari

v Mori Mordu blýska

aby Mraky zaMračené

sa duchom blesku stali

SEKÁČ

už prichádza kamarát

červený rubáš mu seKne

môj seKáč sa oblieka pekne

môj jediný, osobný Kat

žilami ma žerie

čo vyRástlo zReže

tne a seKá  smädné túžby

po hrdzavej cudzej krvi

Rezavý smäd má totiž túžbu

konať cudzej krvi službu

službu krvi oddanú

bezduchovnú, už hRdzavú

tak prichádza Kat

červený rubáš mu seKne

môj seKáč sa oblieka pekne

teraz môj jediný kamarát

MOJE HVIEZDY

Vedú ma hViezdy bezoblačnej noci

tam v mliečnej dráhe žiariace

sú v súhvezdí blíženeckej moci

dve trblietavo krásne guľaté

konštalácia je priaznivá

voVedie do mňa ich hViezdnu moc

v prsiach čosi z nich oslní ma

to prišla vášeň mi na pomoc

HAD

po sebe mám Hlad

hrdlo mi zovrel Had

ani hláska nevyHlesnem

ani pravdy nevyvresknem

roky prešli, trpké muky

kým všimol som si

jeho krásne pestré kľuky

hladil som ho teplou dlaňou

bez odporu po hlave

on plazil sa s podlízaním sluhov

dolu k nohám oddane

lebo

ak po sebe máš ty Hlad

vedz že nízko, k nohám

najlepšie sa hodí Had

VOJAK

Vietor rozVanul Vôňu

kde Vojak

nechal svoju krv

ako červené víno

má farbu jeho Vina

a rozVanutá nenáVisť

v jeho širokej hrudi

Srd dotĺkol

už sa nezobudí, zmĺkol

kde umrela láska keď Srdce je Srd­­?

Čo predloží

na posledný súd?

tu Vánok mi pošepkal

že niekto mu srdce už dávno vzal

a zbavil ho viny

a hoc ho vždy preklínal

on mŕtveho jeho vlastným Srdcom

vrúcne miloval

aby to  bol raz on kto chce

miesto Srdu

prijať vlastné Srdce

Boží Mor

Morom Mŕtvol prebíjam sa k slnku

krv steká mi po rukách

som boží Mor čo tne od svitu do Mrku

a v noci sa mstí v ženských náručiach

nebojím sa Mordu smrti

keď v takte Walsu stínam hlavy

tu ma už nik nezaškrtí

keď dotancujem do Valhaly

božie More Mordu

More boha Večné

drží ma na nohách

vo svojich  Vekov Večne

pošle ma čistiť svoju slávu

stínať previnilcovu hlavu

a milovať smilné krásky

pre ich viny a nie z lásky

bol som tvrdý

neuprosil ma ani chudák drzý

no teraz neviem prečo

stekajú mi lícom slzy

ľúto mi je človeka

čo nevidí božiu slávu

kým stihne trocha žiť

ja stínam mu hriešnu hlavu

meč hádžem teraz ľudstvu

by pribili naň smrti Mor

ja už nechcem inú úctu

by len večnosť zazrel, ľudský tvor.